História vzniku rádioklubu Modra OK3OBM, OK3KBM
V roku 1949 navštívil Edo Maryniak, neskorší OK3MR, priateľov v Modre, ktorí mali záujem o rádioamatérstvo. Porozprával im podrobnosti o rádioamatérskej prevádzke, zahral im morzeovku na ručnom kľúči a porozprával podrobnosti o telegrafnej prevádzke na letisku Piešťany, kde pracoval. Členovia krúžku boli Jožko Lančarič zo Šenkvíc, Karol Taubinger, Jano Šimko, neskorší OK3OC, Jardo Mockovčák, neskorší OK3QA, Ferko Belko, neskorší OK3CBH, všetci z Modry. Jožko Lančarič medzitým absolvoval rádioamatérsky kurz vo Svite a na jeseň 1950 začal chodiť na elektrotechnickú priemyslovku do Bratislavy. Keďže už mal skúsenosti s rádioamatérskou prevádzkou začal učiť ostatných Modranov. Karol Taubinger bol šikovný technik a neskôr pracoval na TV vysielači na Kamzíku, Janko Šimko pracoval v v televízii (v prenosoch), Ferko Belko na Mestskej správe telekomunikácií, čiže všetko profesionáli, technici. Po RO skúškach na OK3OBK sa v roku 1952 rozhodol Jozej Lančarič požiadať o klubovú koncesiu a stal sa zodpovedným operátorom kolektívnej stanice OK3OBM v Modre. V roku 1953 sa volacia značka zmenila na OK3KBM. Bola to kolektívna stanica "triedy C", čiže ZO a operátori boli len RO a mohli vysielať len v rámci triedy C, teda CW na 160 a 80 metroch a CW, Fone na pásmach vyšších ako 50 MHz. Zodpovedný operátor musel mať len vysvedčenie rádiového operátora.
QSL OK3OBM za prvé spojenia |
Chlapci si postavili zariadenie na VKV a zúčastňovali sa VKV pretekov, ale bol Poľný deň.
Zľava OK3CCC, OK3OC a OK3QA |
Na fotografii sú Mišo Krajčovič OK3CCC, Jano Šimko OK3OC a Jardo Mockovčák OK3QA pri Poľnom dni 1953. Doma vysielali aj na krátkych vlnách. Pretože všetci pracovali v Bratislave, nemali veľa času na klubové vysielanie, tak sa rádioklub presťahoval do Pezinka. Zodpovedný operátor sa stal Jano Idés, OK3BO, ale Modrania boli naďalej členmi klubu.